Reformovaný kostol

 

V lete roku 2004 boli z veže kostola odobraté vzorky zo zvyškov zamurovaných kusov

driev na dendrochronologickú analýzu pre Mgr. Petra Bártu. Drevá slúžili na stuženie muriva veže, ako drevené tiahla. Po odobratí vzorky ostali zvyšky driev (konárov) na pôvodných miestach. Ich stužujúca funkcia je na dnes zanedbateľná, z hľadiska kontrolnej analýzy však môžu byť v budúcnosti dôležitým dendrochronologickým materiálom. Výsledky analýzy v čase odovzdania výskumnej správy sme ešte nepoznali. V priebehu výskumu sme na mieste konzultovali výsledky našej práce s viacerými významnými odborníkmi: S Petrom Bártom, s Katalin Dankó, s Marošom Borským, s Ladislavom Olexom, so Silviou Paulusovou, s Endre Raffaym so Sándorom Tóthom a s Ilonou Valter.

Napriek tomu, že sa v kostole realizoval značne rozsiahly výskum, bude dôležité počas obnovy naďalej sledovať všetky stavebné práce, pri ktorých je možné predpokladať ďalšie nálezy, napríklad pri odkrývaní známych zamurovaných častí (napr. Zubore veže, zamurované časti gotického a románskych okien, južného vstupu a pod.) k týmto prácam je bezpodmienečne nutné prizvať odborníkov.

So všetkými novými poznatkami a nálezovými situáciami boli počas výskumu priebežne oboznamovaní metodici Krajského pamiatkového úradu v Košiciach. Výskum bol financovaný z príspevku Ministerstva kultúry SR.

 

Popis kultúrnej pamiatky vrátane jej technického stavu

(podľa stavu a miery poznania pamiatky pred výskumom)

 

Veľká Tŕňa je obec severo-západne od Slovenského Nového Mesta, v Tokajskej oblasti, v regióne Zemplína na území historickej župy. Reformovaný kostol vo Veľkej Tŕni sa nachádza v miernom svahu nad dedinou na hranici sídla. Kostol a fara sú na spoločnom pozemku okolo ktorého je na západnej strane kamenný múr, čiastočne sa môže jednať o relikt kamennej ohrady cintorína. Budova fary sa v archívnych prameňoch spomína už v roku 1612. Jej terajšia podoba o ktorej zatiaľ nemôžme jednoznačne povedať, že je na mieste objektu spomínaného v 17. storočí, bola dokončená v roku 1911. Na vedľajšom pozemku na druhej strane úzkej lesnej cesty je pozemok s budovou bývalej školy – postavenej v roku 1896, ktorá predtým v roku 1865 zhorela – a z domu učiteľa, ktorého terajšia podoba je pravdepodobne z 19. storočia s čiastočnými úpravami začiatkom 20. storočia.

Kostol je jednoloďový zo svätyňou orientovanou na východ, je bez sakristie s vežou vstavanou na západnej strane objektu, ktorá je pokračovaním architektúry nad západnou emporou. Šírka svätyne je totožná so šírkou lode, jej záver tvoria tri steny plochého polygónu.

Na kostole sú na prvý pohľad čitateľné dve výrazné stavebné fázy západná románska časť, s vežou a emporou a východná z čias prestavby v roku 1936 na gotických základoch. Kostol je bez oporných pilierov, (v publikácii Václava Mencla zobrazené oporné piliere boli zbúrané počas obnovy v roku 1936.

Priečelia západnej románskej časti kostola sú charakteristické pre architektúru tohto obdobia s lizénami vystupujúcimi po stranách na všetkých troch priečeliach. Ustupujúcu časť na vrchu medzi lizénami uzatvára vždy pílový vlys nad ktorým je zuborez na všetkých troch stranách. Okolo celého kostola je druhotný nízky betónový sokel. Západné priečelie je symetrické okrem lizén po stranách je v strede ďalej členené do ich roviny predstupujúcou hmotou veže a ustúpená je aj stredná časť hornej časti veže – cez dve poschodia. Toto ustúpenie sa opakuje aj na južnej, západnej a severnej strane a cez vrchné podlažie veže na východnej strane – tak, že motív lizén sa opakuje aj na jej nárožiach. Ustúpenú časť v hornej štvrtine veže tak isto uzatvára pílový vlys. Nad pílovým vlysom na priečeliach sú tri rôzne formy zuborezu. Na južnej strane z tehál postavených na šikmo na širšiu stranu kvádra. Na severnej strane z troch radov tehál postavených na plocho, šikmo voči rovine priečelia.. Zuborez na západnej strane pozostáva z troch úsekov z ktorých stredný je približne o šírku zuborezu vyššie ako krajné, ktoré sú z troch radov tehál postavených na plocho, šikmo voči rovine priečelia, stredný zuborez v šírke veže je z dvoch radov tehál poskladaných tak, že na priečelia vystupuje s jeho rovinou rovnobežná dlhšia pllocha kvádra tehly, tak že vytvára v linke dva rady približne rovnostranných trojuholníkov. Nad loďou a svätyňou je mohutná zošikmená rímsa nad vežou rímsa pozostáva z výžľabku, prúta a presnejšie nedefinovateľnej ukončujúcej časti, ktorú zakrýva krytina.

Vchod do kostola je zo západnej strany pod vežou cez dvere v tvarovo barokovom kamennom ráme na vrchole z iluzórnym svorníkom z letopočtom 1834. Z južnej strany pred zaslepenými južnými dverami je pribudovaná predsieň, s čiastočne odkrytým a (v roku 1936) vytvoreným zaslepeným vstupom ukončeným archivoltou a zaklenutým valenou klenbou. Pod ním je do polovice odkrytý románsky vstup z ústupkovitým rámovaním a oblým prútom, ktorého v hornej polovici prezentovaný vnútorný kamenný rám je po stranách so sedlami. V jeho štítovej časti je románska maľba Panny Márie s Ježišom po stranách s dvomi anjelmi. Do výplňového muriva zamurovaného otvoru je vsadený neskorogotický svorník s erbovým štítom. Druhotne zamurované neskorogotické kamenné články tvoria aj rámovanie vonkajšieho otvoru vstupu. Je tu niekoľko úlomkov kamenných rebier v profile z dvojitými výžľabkami, dva uzly rebrovej klenby – obidva s erbovými štítmi a nábehová časť rebier z niektorého z kútov svätyne. Na západnej stene predsiene je z vonkajšiej strany vsadený (tiež druhotne) opracovaný kamenný prvok s čiastočne zachovaným vysekaným letopočtom: AD 164(?). Na fotografiách z roku 1954 sú pred vstupom do tejto presiene kované mreže v podobe nízkych dvojkrídlových dvierok, ktoré zhotovil miestny kováč Ferenc Fígel v roku 1937. V čase výskumu tieto mreže už chýbali. Pomerne kvalitné kovania pravdepodobne z roku 1834 – majú aj závesy vstupných západných dverí, ich dverné krídla sú nové.

Kostol má okná na južnej na východnej a na západnej strane. Podoba štyroch veľkých okenných otvorov, kruhového okna na konci svätyne a aj ich výplní na svätyni a lodi je z obdobia obnovy v roku1936. Veľké okenné otvory na južnej strane kostola sú ukončené klenbovým pásom v tvare poloblúka. Ich výplň je drevená s členením nadesať malých presklenných tabuliek, všetky okná sú pevné jedine okno na západnom konci svätyne je čiastočne – v spodnej časti – otvárané. Kruhové okno na východnomkonci svätyne je pevne zasklenné diagonáln delené presklenné štyrmi sklenenými tabuľkami. Okná z empry na západnú a na južnú stranu sú viditeľne románske s ustupujúcim ostením. V doterajšej literatúre Václav Mencl, spomína dve ďalšie románske okná: „ktoré však boli v pozdnej gotike zamúrané a nahradené novými oknami; iba malé okienko vedúce na emporu zostalo i potom otvorené.“

Najvzácnejšia časť kostola je západná empora, ktorá pokračuje, alebo predchádza do konštrukcie veže – prvykrát o nej písal Václav Mencl – už on upozornil na jej podobnosť s fragmentálne zachovanou emporou vo Svätušiciach. Práve vďaka tejto časti sa kostol pomerne často uvádzal aj v maďarskej ale aj inej zahraničnej odbornej literatúre, týkajúcej sa problematiky západných empor románskych kostolov. Empora kostola vo Veľkej Tŕni je od lode oddelená úplnou stenou, ktorá je prerušená na obidvoch úrovniach trojicou otvorov s arkádami. Spodné tri arkády majú po jednom ústupku, sú uložené v strede na stĺpoch s hlavicami, po stranách na polpilieroch, ktoré sú pokračovaním ústupkovitej profilácie arkády. Nad arkádami na prízemí je valená klenba v priečnom smere. Na južnej strane je prerušená otvorom strmého jednoramenného schodiska. Horné arkády sú v strede na pilieroch na rovných klenbových pásoch po stranách s pätkami klenbových pásov v rovine steny. Stĺpy aj piliere majú hlavice aj pätky, ktoré sú miestami značne poškodené ale všade sú čitateľné. Stĺpy (na prízemí) majú v hornej časti abakus s echinosom v spodnej časti končia plochým prútom, zvyšná časť pätiek stĺpov je utopená v dlažbe. Piliere (na úrovni empory) majú driek štvorcového pôdorysu ktorého hmota je v troch smeroch – na južnej na severnej a na západnej strane – rozšírená o ďalšie užšie polstĺpy. Hlavice aj pätky týchto pilierov prechádzajú do štvorcového pôdorysu, postupným ústupkovitým rozšírovaním predsadených polstĺpov v hornej aj spodnej časti časti. V hornej časti sú piliere ukončené prútom a (nad ním) so šikmým profilom pripomínajúcim símu. Pod arkádami je vymurované zábradlie, hrúbka tohto parapetného muriva je pod strednou arkádou užšia.

Veža kostola je pokračovaním konštrukcie empory. Okná veže z vnútornej strany nie sú preklenuté, na niektorých oknách je v hornej časti zachovaná šikmá tehla alebo jej otlačok (zvyšok dvojice o seba opretých šikmých tehál), čo nasvedčuje tomu, že bol pôvodne v strede terajších okien pilier na šírku tehly – teda okná veže boli zdvojené. V hornej časti veže na južnej stene z vnútornej strany je v otvore po vybúranej časti nad kapsami trámou viditeľná vnútorná strana tehál zuborezu.

Kostol má sledovú strechu, pokrytú škridlami, ktorú nesie drevený kombinovaný krov s vrcholovou väznicou s piatimi plnými väzbami, ktoré tvorí hambálok s vešadlom a so vzperami rovnobežnými s krokvami. V strede krokiev boli druhotne vložené ďalšie dve väznice opreté o vzpery. Spodný priečny trám väzby je zapustený do stropu nad loďou a svätyňou. Helmica veže je ihlanová v spodnej časti s rozšírenou nábehovou časťou pokrytá plechom. Krov veže je starší, s dreveným vešadlom a dvomi štvoricami vzpier.

V interiéri kostola bola podlaha z cementového poteru pokrytá tenkou nesúvislou vrstvou farebnej vzorkovanej lepenky, resp. Miestami kobercami. Vnútorné zariadenie; kazateľnica, koruna kazateľnice, kňazská lavica a lavice členov cirkevného zboru a bokmi vo forme štylizovaných kohútov sú z obdobia po obnove v roku 1936. Po formálnej stránke je zariadenie viditeľne staršie ale je kvalite remeselne spracované. Výmaľba kostola je novšia s iluzórnym mramorovaním, kvádrovaním, pilastrami, povrazcami na strope so zlatými hviezdičkami na modrom podklade – celá značne naivne stvárnená pochádza tak isto určite po roku 1936, čiastočne je pravdepodobne ešte mladšia.

 

Technický stav:

 

Stavebno-technický stav objektu je možné označiť za vyhovujúci resp. Dobrý, technicky najväčším problémom objektu je čiastočné zavlhnutie obvodových murív, hlavne v pôvodnej západnej románskej časti, ktoré sa stupňovalo nevhodnými sanačnými zásahmi, hlavne cementovými omietkami v zavlhnutých častiach a nevhodným odvedením vody zo striech a čiastočne aj z okolitého terénu. V decembri v roku 2003 Ing. Jozefom Bakom, CSc vypracoval posudok a návrh sanácie vlhkého muriva sanácia sa čiastočne realizovala na prelome roku 2004 a 2005 sanačnou omietkou Bayosan. Obvodové steny z vonkajšej strany boli pred obnovou viditeľne vlhké a zasolené, z vnútornej strany boli omietky v spodnej časti múrov zavlhnuté, zasolené v niektorých častiach dokonca napadnuté machom. Statické problémy objektu v minulosti doložené aj v archívnych prameňoch sa zdá že boli vyriešené počas poslednej veľkej obnovy. Vytvorenie betónového venca, v roku 1936, nad celým obvodovým murivom so zasekanými horizontálnymi „I“ nosníkmi v murive a vytvorenie betónových pätiek v úrovni základov nemožno z dnešného pohľadu považovať za najšetrnejší zásah, ale v podstate vyriešil statické problémy stavby. Za problematickú môžeme považovať plytkú úroveň základnej škáry, ale zdá sa že ani tento nedostatok nemá vplyv na statiku objektu po poslednej konsolidácii.

V objekte je potrebné zabezpečiť bežnú údržbu aj po obnove, teraz sú poškodené niektoré škridle nedávno (v roku 1996) obnovenej krytiny a nie sú dostatočne dobre upevnené a odvedené strešné zvody. Pri obnove by bolo vhodné upraviť elektrické rozvody, objekt nemá bleskozvod, nevhodná je rozvodná skriňa trčiaca do interiéru pod emporou a lepšia by bola aj zemná elektrická prípojka miesto vzdušnej. Kúrenie s plynovými infražiaričmi umiestnenými vysoko nad lavicami by bolo v dobré v budúcnosti nahradiť iným vhodnejším a účinnejším.